Duriče

   Za najstaršie plemená poľovných psov sa všeobecne pokladajú duriče, ktorých používanie sa čoraz viac obmedzuje, resp. špecializuje na určitý druh zveri, predovšetkým diviačej, a škodlivých dravcov, aj to iba vo vysokohorských revíroch. Používanie duričov u nás je v určitých revíroch opodstatnené a účelné, najmä ak ide o psy, ktoré duria každú zver, najmä však jeleniu a srnčiu.

  S l o v e n s k ý     k o p o v   je naše prastaré domáce plemeno, ktoré vyniká vytrvalosťou, ostrosťou, odolnosťou proti poraneniu i nepohode. Je veľmi vytrvalý na teplej stope. Vyčituje sa mu ťažká ovládateľnosť a neposlušnosť, čo je dôsledok najmä nedostatočného výcviku a nesprávneho vedenia. Má vždy čiernu farbu s hnedými až mahagónovými znakmi na končatinách, hlave, prsiach a chvoste. Malý biely znak na prsiach je prípustný, ale pre chov nežiaduci. Iné sfarbenie sa nepripúšťa. Pazúriky na zadných končatinách treba štencom po narodení odstrihnúť, lebo im neskôr prekážajú pri výkone. Prípustná výška psa, meraná v kohútiku (pleciach), je do 50 cm a sučky do 45 cm. Stavbu tela má ľahšiu, prezradzujúcu pohyblivosť a odvahu. Srsť je hladká, prostredne dlhá, s hustou podsadou.
      

Š t a j e r s k ý     h r u b o s r s t ý     d u r i č   má žltú až červenú farbu, hrubú srsť s výraznými fúzmi a s obočím. Výzorom pripomína dosť farbiara. Vysoký je okolo 50 cm. Jeho prednosť pred našim kopovom spočíva v poslušnosti a v ovládateľnosti. Veľmi dobre sleduje i chladnú stopu a často nahradí výkonom i farbiara. Je menej vytrvalý ako slovenský a všeobecne nevyniká ostrosťou, i keď sa vše nájde i ostrý jedinec.

J a z v e č í k o v i t ý     d u r i č   sa podobá úplne jazvečíkovi, len má väčšiu a mohutnejšiu postavu. Nie je to notorický durič každej zveri a je pomerne ľahko ovládateľný. Farbu má prevažne čiernu, s mahagónovými znakmi ako náš kopov.