Poľovnícka spoveď

Poľovnícka spoveď
 

Som úplne obycajný polovník. Takých ako som ja, je na Slovensku skoro pätdesiat tisíc.

Milujem vônu jari, ohnivé leto so srncími zásnubami, uplakanú jesen, plnú jelenieho rucania aj iskrivú zimu, ked sa diviaky brodia snehovými závejmi. Milujem prírodu, milujem vsetko živé v nej.

Som úplne obycajný polovník.

Na jar vycistím studnicky, aby v nich zver nasla vždy cistú pramenistú vodu, prekopem chodníky a osetrím zariadenia na prikrmovanie zveri. Ked tráva na lúkach vábne rozvoniava, nakosím dostatok objemového krmiva, aby zver v zime nehladovala. Pripravím jej dost jadrového a dužinatého krmiva, ako aj letniny na ohryz.

Som úplne obycajný polovník. Na jar pomáham pri zalesnovaní a na jesen pri polnohospodárskych prácach. Celý rok doplnam solisko a starám sa o svojho pomocníka - stvornohého priatela, farbiara. Na jesen pripravím krmelce a zásypy, aby som mohol pocas celej zimy pomáhat zveri prežit nástrahy krutej zimy. Som úplne obycajný polovník. Áno, ako polovník mám zbran a zver aj lovím. Pri plnení plánov odstrelu sa snažím lovit zver chorú, telesne slabsiu alebo trofejovo nevhodnú pre dalsí chov.

Správny polovník žiadnu zver vyhubit nechce, iba jej stavy tlmí, je predsa stredobodom jeho záujmu. So zánikom polovnej zveri by predsa zaniklo aj samotné polovníctvo.

Milujem prírodu, milujem vsetko živé v nej. Srdce sa mi potesí, ked pocujem cirikat jarabicku, kovový hlas bažanta, bäkanie srnca, ci rucanie jelena.

Sediac pod stromom v lone nesej krásnej prírody mám jediné prianie - aby nám takáto sinfónia, ktorú nám hrá sama príroda, navždy vydržala.

Som predsa úplne obycajný polovník, a som na to hrdý