Zvyky a obyčaje

Zvyky a obyčaje
 

História poľovníckych zvykov, tradícií a obyčajov je veľmi stará a ich prvé náznaky boli už u pravekých lovcov, napr. rituálne tance, masky, maľby, prísahy nad rozštvrteným vlkom alebo medveďom, obetovanie duchovi pralesa, rôzne čary, povery, amulety a zaklínadlá, ktoré pretrvávali pomerne dlho.

          Súčasné zvyky a obyčaje vznikli väčšinou v období feudalizmu, napr. nástup pri spoločných poľovačkách na začiatku a slávnostný výrad na konci poľovačky, pasovanie na poľovníka, trúbenie signálov a pod.

          Jedným z najznámejších zvykov poľovníkov je pripíjať si ľavou rukou.

          Ďalším dôležitým zvykom je svätohubertská legenda a každoročné oslavy tohto patróna poľovníkov, ktorého odkaz spočíva v zásade, že zver v prvom rade treba chrániť a chovať a až potom loviť.

          Z ďalších zvykov poznáme posledný hryz, posledný zob, strelecký zálomok,… Zver kladieme zásadne na pravú stranu. Úctu ulovenej zveri prejavíme aj tým, že k nej pristúpime až keď zhasla, chvíľu nad ňou postojíme s obnaženou hlavou a až potom ju vyvrhneme. Zver nikdy neprekračujeme.

          Ďalším zvykom je pripraviť výradisko tak, že jeho obvod obložíme čečinou a do 4 rohov pripravíme drevo na malé vatry. Zver sa ukladá podľa významu, čiže samčia má prednosť pred samičou, diviaky uložíme do prvého radu, potom zajace, bažanty,…

          Cieľom poľovníckych tradícií je podporovať súdržnosť kolektívu, slušný vtip a veselosť, majú upevňovať bezpečnosť pri love, zvýrazňovať a podporovať myšlienky ochrany prírody a zveri. Majú poľovníkov vychovávať a viesť k humánnemu prístupu k zveri, k lovu i k úprimnému priateľstvu jedného k druhému, majú vychovávať oddaných poľovníkov, ktorí budú dobre reprezentovať poľovníctvo i pred širokou nepoľovníckou verejnosťou.

 
Pasovanie poľovníkov

          Poľovníctvo malo v ľudskej spoločnosti výsadné postavenie už od pradávna. Na rozhraní 12. a 13. storočia si právo na poľovačky osoboval výhradne kráľ. Už vtedy sa musel adept poľovníctva podrobiť skúške, ktorá mala slávnostný, ba priam okázalý charakter. Kandidát, ak to takto možno povedať, sa na skúšky pripravoval tri roky u majstra - poľovníka. Po úspešnej skúške bol pasovaný za poľovníka, získal písomné oprávnenie na výkon poľovníckeho práva a smel nosiť odznak, tesák a lesnicu. Novšie obdobie sa datuje od roku 1946, od kedy absolventi poľovníckych skúšok boli prijímaní za “členov poľovníckeho cechu.” Zaužíval sa tiež zvyk pasovať poľovníka na lovca jeleňov, srncov, diviakov, hlucháňov a pod. Tento akt sa konal vtedy, keď poľovník po prvýkrát zastrelil spomenutú zver. Tradícia pasovania za poľovníka sa uchovala dodnes.

          Pasovanie sa koná väčšinou tak, že si úspešný poľovník ľahne na ulovenú zver a vedúci poľovačky, prípadne najstarší poľovník ho švihá po zadnej časti tela so slovami: “Pasujem Ťa na lovca jeleňov (podobne aj na inú zver) s tým, že musíš zver najprv chovať, chrániť pred nepriateľmi a len potom sa jej aj poľovníckym spôsobom zmocňovať.” Pasovanie sa môže vykonať aj tak, že poľovník sa postaví pred zver a pasujúci sa ho dotkne tesákom o rameno pričom hovorí podobné slová ako pri predchádzajúcom spôsobe pasovania.

          Ďalším zaužívaným zvykom, hoci sa už dnes veľmi neudržiava, je voľba kráľa poľovačky. Poľovný hospodár vhodným odznakom a zelenou stužkou dekoruje strelca, ktorý cez deň na poľovačke ulovil najviac jedincov zveri a vyhlasuje ho za kráľa poľovačky. Pasovací list môže mať i primerane vhodnú grafickú, či dekoratívnu podobu.

 
Poľovnícky pozdrav

          Už od dávna sa poľovníci pri poľovačkách navzájom zdravia pozdravom Lovu zdar! Bežným pozdravom poľovníkov pri dennom, spoločenskom a úradnom styku je Poľovníctvu zdar! Pri streleckých pretekoch a podujatiach sa poľovnícki a športoví strelci pozdravujú Streľbe zdar!

 
Poľovnícke zálomky
 
Poľovnícke povely, signály a fanfáry

          Pri spoločných nástupoch na poľovačkách a pri rôznych slávnostných príležitostiach poľovníci oddávna používajú zaužívané a osvedčené zvukové povely, signály alebo slávnostné fanfáry. Povely a signály zvyčajne vydáva vedúci poľovačky poľovníckou signálkou alebo trubač lesnicou, ktorá by na veľkých poľovačkách nemala chýbať. Poľovník - trubač nosieva lesnicu prevesenú na zelenej šnúrke alebo na remienku cez ľavé plece. Pri trúbení stojí rozkročmo, trúbku drží v pravej ruke a ak nemá pušku, založí si ľavú ruku vbok. Pri spoločnom vystúpení viacerých trubačov je veľmi dôležitý ich jednotný postoj.

          Niektoré dorozumievacie povely a signály:

  • Pozor! - jedno krátke zatrúbenie ( - )
  • Vpred! - začiatok poľovačky - 2 krátke zatrúbenia ( - - )
  • Stáť! - počas poľovačky - jedno dlhé zatrúbenie ( __ )
  • Spätný pohon! - 3 krátke zatrúbenia ( - - -)
  • Skončenie pohonu! - 4 krátke zatrúbenia ( - - - - )

V roku 1971 vydal Ústredný výbor SPZ pre potreby poľovníkov na Slovensku kompletné Slovenské poľovnícke signály.